To je výzva, ktorá mi pravidelne prichádza na um, keď prechádzam okolo niečoho odhodeného. Štve ma, že si ľudia nevážia svoje okolie. Obaly, cigaretové krabičky, ohorky, plasty, fľaše, tégliky,… to všetko leží na zemi len tak.
A ja by som s tým chcel niečo urobiť. Ale hanbím sa. Nechcem vyzerať ako nejaký zbierač či zberateľ odpadkov. Pozerám, či ma niekto vidí a naslepo beriem čosi malé zo zeme preč. Druhý deň presne to isté. A znova, a znova. Možno to nie je až také náročné, ako som si myslel.
O týždeň vidím, že to nie je hanba, aspoň nie moja. Je to hanba tých, vďaka ktorým sa to tu dostalo. Zbierať odpadky po druhých je vlastne niečo veľmi čnostné a veľmi pokorné. Vyskúšaj to a uvidíš. Dokonca som sa pritom už naučil aj usmievať. Je to pecka.
Už sa ani nepozerám, či ma niekto vidí. Beriem tú plechovku zo zeme a s úsmevom kráčam ďalej ku kontajneru. Ďakujem, modlím sa za tých, ktorí to tu odhodili. Nech im Boh osvieti myseľ, nech si „vedia-vieme“ vážiť čo tu máme, prírodu, a tak…
Keby každý z nás zdvihol zo zeme aspoň jednu „drobnosť“ každý deň, iste by to tu vyzeralo ináč.
Ďakujeme všetkým, ktorí si náš spoločný domov vážia. A ďakujeme tým, ktorí sa pridali do RE 246 – 2.0 a svoju úctu aj vyjadrili prakticky.
