Dánsky filozof Sören Kierkegaard raz napísal takýto príbeh:
„Jeden kráľ bol veľmi bohatý. Bol však aj veľmi nešťastný, pretože túžil po manželke. Bez kráľovnej bol jeho veľký a nádherný palác vlastne prázdny. Jedného dňa uvidel krásne obyčajné dievča. Bolo také pôvabné, že si na prvý pohľad získalo kráľovo srdce. Rozmýšľal, ako by si získal jej priazeň: Napíšem kráľovské vyhlásenie, a tak oficiálne požiadam, nech ju privedú predo mňa, aby sa stala kráľovnou mojej krajiny. Uvedomil si však, že takýmto spôsobom by bola prinútená poslúchnuť toto vyhlásenie. Nikdy by si už nebol istý, či si získal jej lásku.
Potom si povedal: Zavolám si ju osobne. Oblečiem si najkrajšie kráľovské šaty, dám si svoj diamantový prsteň, vezmem si strieborný meč a vyleštené čierne topánky. Ohromím ju svojou krásou a poprosím ju o ruku. Keď sa nad tým však zamyslel, uvedomil si, že vždy by ho trápilo, či si ho nevzala kvôli bohatstvu a moci, ktoré by jej dal.
A tak sa rozhodol, že si vyzlečie svoju kráľovskú róbu, pôjde do mestečka a stane sa jedným z tamojších obyvateľov. Bude pracovať, ako pracujú oni, a trpieť, ako trpia oni. Bude naozaj jedným z nich. A tak aj urobil – a svojou láskou si získal lásku tohto dievčaťa.
Aj Boh uvažoval o tom, ako si získať srdce človeka. Preto sa v Kristovi stal jedným z nás. Vzal na seba ľudskú podobu a býval medzi nami, aby si získal našu lásku.“
„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14).
V ľudských dejinách nikdy nebolo počuť, že by sa nejaký boh sa stal človekom a zomrel za hriechy iných ľudí. Podľa popredného švédskeho profesora T. N. D. Mettingera neexistuje žiaden súvis medzi vierou o vzkriesení Krista v kresťanstve a ostatnými náboženstvami. Príbehy o Heraklovi či Prométeovi z antických čias sú úplne iné a vyzdvihujú ideál hrdinstva a moci. Ježišov príbeh je o poslušnosti Otcovej vôle a o láske Boha k človeku.
Čo pre nás táto viera prakticky znamená?
Vtelenie Boha nám jasne hovorí, aká vzácna a pokorná je láska Boha, ktorý sa stal jedným z nás.
Stal sa človekom rovnakým, ako sme my. Znášal námahu, bolesť, nepochopenie, nedôveru, zradu, potupu a napokon aj falošné odsúdenie a krutú smrť. Navyše už kresťania chápali vtelenie Boha ako Boží dar smerujúci k zbožšteniu človeka: „Boh sa stal synom človeka, aby sa človek stal synom Boha“ (sv. Irenej), „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi” (sv. Atanáz).
Naša spása teda spočíva hlavne v tom, aby jeho pripodobnenie sa nám, pripodobnilo nás jemu (1 Jn 3, 1 – 3).
Zomrel potupnou smrťou na kríži ako zločinec prekliaty Bohom – Ježiš vzal na seba naše neprávosti, našu zlobu a naše prekliatie. Stal sa pre nás hriechom, prekliatím, pretože podľa židovského zákona každý, kto visel ako odsúdenec na dreve, bol prekliaty Bohom (Dt 21, 21 – 23; Gal 3, 13 – 14). Toto všetko Boh uskutočnil s jediným zámerom – odstrániť náš hriech a zjaviť to, ako nás miluje. Ježišova smrť bola dôkazom jeho „bláznivej” lásky k človeku.
S takýmto revolučným chápaním spásy, dosiahnutej vtelením Boha a jeho smrti za človeka, sa nedá porovnať žiadne iné náboženstvo. Pre polyteistov (hinduizmus a väčšina východných učení) človek svoju „spásu” dosahuje hlavne vlastným úsilím – meditácia, askéza, cvičenia, jóga, morálne skutky – a pre židov a moslimov je predstava, aby sa Boh stal človekom a vykúpil ho vlastnou smrťou príliš pokorujúca.
Vstal z mŕtvych na tretí deň – Ježišov hrob ostal na tretí deň prázdny. Ježiš premohol smrť a zjavil VZKRIESENIE. Učeníci ho stretávajú ako živého s oslávenými ranami. Smrť viac nemá posledné slovo, pretože smrť bola pohltená ŽIVOTOM. Neexistuje žiaden krajší príbeh o záchrane človeka ako ten, ktorý ponúka naša viera. A žiaden nie je natoľko pravdivý ako ten Kristov.
Kresťanské ohlasovanie Boha, ktorý sa stal človekom, zomrel potupnou smrťou, aby zachránil každého človeka a na tretí deň vstal z mŕtvych, je unikátom, ktorý mimo kresťanstva prakticky neexistuje.
