Všetci asi vieme, kto bol Isaac Newton. Tento anglický fyzik formuloval viacero fyzikálnych zákonov a pravdepodobne si hneď spomenieme na jeho najznámejší objav – gravitačný zákon, ku ktorému mu dopomohlo jablko padajúce zo stromu.
No takzvaný prvý Newtonov zákon hovorí o zotrvačnosti. Znamená to, že teleso zotrváva v pokoji alebo v rovnomerne priamočiarom pohybe, pokiaľ na teleso nepôsobí žiadna sila, alebo pôsobiace sily sú v rovnováhe.
Tento zákon je prvým z pohybových zákonov a platí nie len vo fyzike, ale aj v našich životoch. Občas sa mi zdá, že ako kresťania zotrvávame v pohodlí alebo vo vychodených chodníčkoch, pokiaľ nás neprekvapí nepredvídaná udalosť alebo pokým je „šicko v poradku“.
V živote s Bohom sa môžeme veľmi ľahko ocitnúť v akejsi zotrvačnosti. V istom bode nám veci prídu fajn tak, ako sú a prestávame sa snažiť o niečo viac. Týmto spôsobom by sme možno mohli aj napredovať, pokiaľ by náš život bol rovinkou a nevplývali by naň žiadne vonkajšie okolnosti. Žiaľ, alebo skôr našťastie, náš život nie je rovinkou, ale ohromujúcim stúpaním na vrchol.
Ak ideme na bicykli a prestaneme šliapať, na nejakom úseku nás síce potiahne zotrvačnosť, no v istom momente začneme padať. O čo skôr začneme padať, keď stúpame do kopca.
Podobne je to aj v našom živote, ktorý je stúpaním do večnosti. Ak chceme stúpať, musíme šliapať. Nedá sa prestať a očakávať, že nás bude posúvať zotrvačnosť. Ak skĺzneme do zotrvačnosti, po čase padneme.
Samozrejme, všetci máme radi komfort. Je pohodlné robiť známe veci a ostávať vo vychodených chodníčkoch. Nebol však Boh ten, ktorý vyšiel zo svojho pohodlia, zišiel na zem a sám nám ukázal nevychodené chodníčky lásky?
A práve tieto chodníčky vedú na vrchol, do večnosti.
Alžbeta Novotná
