Tieto slová pápeža Františka z príhovoru mladým v Košiciach som nedávno adresoval svojmu priateľovi namiesto pozdravu. Jeho odpoveď ma zaskočila: „Tak to ma potom veľmi miluje., Naozaj, veľmi miluje.“
Je to presne tak. Boh nás veľmi miluje. A zvlášť, nepochopiteľne pre nás túžbou po dokonalosti presiaknutých ľudí, miluje nás v oblastiach našich slabostí.
Láska je identita nášho Boha, je jeho DNA. Na našu slabosť a hanbu Boh odpovedá ešte väčšou láskou.
Pozrime sa na príbehy Biblie: Na hriech prvých ľudí Boh odpovedá prísľubom Spasiteľa. Na otroctvo Izraela Boh odpovedá oslobodením a novým domovom. Na modloslužbu Izraela Boh odpovedá vytvorením archy z akáciového dreva, v ktorej chce bývať, len aby bol so svojím ľudom ešte viac. Pri cudzoložstve chytenej žene Boh odpovedá: „Ja ťa neodsudzujem, choď a už nehreš.“ Zástupom zmoreným hriechom a biedou Boh odpovedá: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“
Na hriech človeka, ktorý pribíja Boha na kríž, Boh odpovedá: „Odpusť im.“ Zbabelým a ustráchaným apoštolom Boh odpovedá: „Pokoj vám.“
Ako sa aj Pavol zrejme mýlil, keď chcel, aby mu Boh jeho osteň vzal, no Pán mu povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Tak sa aj my často mýlime, keď si nahovárame, že v tomto a v tomto ma Boh predsa nemôže milovať.
Aj tvoja slabosť, aj tvoja hanba môže byť premenená. Iba Boh vie, pre čo ju znášaš, iba On s ňou počíta. Pozýva ťa, odovzdaj mu ju do rúk a dôveruj mu. Víťazstvo nespočíva v tom, že nepadneš, ale v tom, že sa nikdy nevzdáš. Tak spoznáš, že jeho láska sa dokáže osláviť aj v tvojej slabosti, aj v tvojej hanbe.