Asi všetci poznáme príbeh o dvoch Ježišových učeníkoch, ktorí po Ježišovej smrti na kríži utekajú do dediny zvanej Emauzy. Jeden z nich sa volá Kleofáš a meno druhého učeníka nepoznáme, evanjelista ho nespomína. Možno je to zvláštne, ale vďaka tomu sa môžeme do tohto príbehu preniesť aj my sami a uvidieť v druhom učeníkovi seba.
Títo dvaja muži vnímali Ježiša ako mocného proroka, ktorý ich mal vyslobodiť z útlaku a nastoliť mier. On bol však namiesto toho odsúdený na smrť a ukrižovaný. Čo asi potom mohli učeníci prežívať vo svojom vnútri?
Predpokladáme, že smútili, lebo zomrel ich priateľ a učiteľ. Určite boli aj vystrašení a tento strach ich donútil opustiť svoju komunitu. Nakoniec prežívali aj sklamanie, lebo Ježiš nenaplnil ich predstavy o vykúpení Izraela. Všetko, čo prežívali, im nedovolilo pozerať sa na skutočnú realitu. Ich vlastná predstava im nedovolila uveriť tvrdeniu žien, ktoré vraveli, že hrob je prázdny a Ježiš žije.
Príbeh Emauz dneška
V dnešnom svete vidíme, ako mladí ľudia opúšťajú Cirkev. Mnohokrát sú príčinou odchodu mylné predstavy o kňazoch, Cirkvi a aj o samotnom Ježišovi. Mladí sú plní snov a ideálov a môže sa stať, že aj od Cirkvi čakajú nemožné. Sú sklamaní z ľudí, ktorí sú hriešni, i keď Cirkev je svätá.Mladí aj v Cirkvi zažívajú zranenia, ktoré ich donútia hľadať niečo iné. Namiesto dôvery sa ich zmocňujú pochybnosti. A tak sa otáčajú Bohu chrbtom a ocitajú sa na pomyselnej ceste do Emauz.
Ako učeníci kráčali, zhovárali sa a uvažovali. Možno sa rozprávali aj o tom, prečo utekajú a čo hľadajú. Či nájdu to, čo v Jeruzaleme zdanlivo stratili. Či nájdu úkryt pred strachom a sklamaniami.
Myslím, že tak ako my, aj emauzskí učeníci hľadali lásku.
V jednom momente sa k nim pridal Ježiš, ktorého nespoznali. Začali sa spolu rozprávať a on im postupne vykladal všetko, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Zvečerilo sa a oni ho pozvali k sebe domov. Pri tom ako Ježiš lámal chlieb spoznali, kto ich celú cestu sprevádzal. V danom momente im zmizol a oni sa ihneď vrátili do Jeruzalema, kde vyrozprávali všetko, čo sa im prihodilo.
Ježiš je prvý, ktorý sa k nám skláňa. Prichádza a túži nás spoznať. Jedine moment osobnej skúsenosti s Ním nás usvedčí, že sme lásku hľadali na nesprávnom mieste. Až kontakt s pravou Láskou zahojí naše rany. Láska nás ženie vrátiť sa naspäť do Cirkvi. Do spoločenstva veriacich, v ktorom nájdeme prijatie. Láska dokáže zbúrať múry klamu a nedôvery. Ak nespoznáme Ježiša, ako sa pre nás láme, ako chlieb,budeme hľadať Lásku do konca života. Nikde inde nenájdeme to, po čom túži naše srdce, iba v Ježišovi.
„Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ (Sv. Augustín)
Peter Štark
