„Dnes sa aj tak nikam nedovoláš, Boh si ráno zapol odkazovač…“
Tie slová istej slovenskej piesne nám občas možno prídu celkom fajn. Hlavne cez prázdniny. Neriešime školu, neriešime úlohy, neriešime povinnosti. Proste prázdniny.
A dávame si prázdniny v plných dúškoch: od rodičov, od spolužiakov, od kolegov a…
…od Boha.
Som presvedčený, že Boh slovo „prázdniny“ nemá vo svojom slovníku. Jednoducho nepozná žiadne prázdniny vo vzťahu k nám. V žalme 121 je napísané, že „nedrieme ani nespí ten, čo ťa stráži.“
Boh nie je ako človek, ako ľudia, ktorí ťa občas omrzia, takže si dáš od nich pauzu, aby si sa „reštartoval“.
Ty Boha nikdy neomrzíš. Neznechutia ho ani tvoje chyby, pády, zlyhania. Nikdy nad tebou nezlomí palicu, ani nekývne rukou, že si beznádejný prípad. Má vysoký prah bolesti pre naše nedostatky.
Ale čo asi cíti Boh, keď mu vravíš: „Dovidenia. Nateraz s tebou končím. Začali totiž prázdniny“. Ako by si sa cítil ty, keby ti to povedal tvoj najlepší priateľ?
Čo teda robí Boh cez prázdniny?
Je tu stále pre teba. To sú jeho prázdniny.
Skús si dnes nájsť 5 minút v samote a porozmýšľaj, ako naozaj chceš tento vzácny čas prežiť. Môžeš ostať na príjme alebo si zapneš odkazovač. Je to na tebe.
