Mnohí sa stretávame s pocitom úzkosti, keď musíme prenechať nejakú úlohu na niekoho iného. Mali by sme možno úlohu delegovať, ale my si to radšej urobíme sami. Veď „ja to viem najlepšie“. Prenechať úlohu znamená stratiť nad ňou kontrolu. Znamená to plne dôverovať niekomu inému, že dokáže splniť, čo sme mu zverili.
Vo svojom živote by sme najradšej presne vedeli, čo nás kedy čaká, čo Boh pre nás zamýšľa a kam nás chce poslať. Niekedy by sme mu dokonca aj trocha „dohovorili“, aby nás poslal, kam to najviac vyhovuje nám. Chceli by sme robiť dozor nad samotným Bohom, lebo chceme mať všetko pevne vo svojich rukách. Skrátka máme strach zo straty kontroly.
Dokonalá láska však vyháňa strach (1Jn 4, 18). Čoho sa teda bojíme?
Bojíme sa, že nás náš milujúci Stvoriteľ pošle niekam, kam nechceme?
Veď On nás pozná lepšie ako my sami. A k tomu nás ešte aj nekonečne miluje 🙂 On dobre vie, čo je pre nás najlepšie. Nesľubuje, že to bude ľahké, ale nikdy nás nenechá samých.
Pozrime sa na Petra. Keď chcel kráčať k Ježišovi po vode, Ježiš ho vyzval: „Poď!“ A Peter mu dôveroval a naozaj kráčal po vode. Až kým sa nenaľakal silného vetra a prestal „mať veci pod kontrolou“. Peter sa začal topiť a prosil o pomoc. Ježiš mu podal ruku vytiahol ho. Ježiš to nikdy neprestal mať pod kontrolou (Mt 14, 22-33).
Mária nevedela, čo ju čaká, keď prišiel archanjel Gabriel s pozvaním stať sa Božou matkou. No plne dôverovala Bohu, že to, čo koná, bude dobré. Že to bude veľmi dobré.
Čo keby sme aj my svoj život a kontrolu nad ním vedome vložili do Božích rúk? Čo keby sme plne dôverovali, že Pán neba i zeme, náš milujúci Otec a Stvoriteľ, vie najlepšie, čo je pre nás dobré?
Alžbeta Novotná
