Pri jednom stretnutí s mladými ľuďmi som sa ich opýtal, či veria v život po smrti. Ich odpovede boli kladné, no každá z nich iná. Niekto povedal, že verí, že je niečo viac ako len tento život, iný vravel, že určite existuje niečo, niekto, kto je nad nami. Ďalší povedal, že verí v boha, lebo boh vraj musí existovať (akurát nevedel, ktorý presne to je). Ak túto otázku položíte v takejto podobe ľuďom vo vašom okolí, som si istý, že mnohí z nich odpovedia podobne. Sú to odpovede ľudí, ktorí azda hľadajú v živote niečo viac. Ale možno aj nie. Táto odpoveď môže upokojiť svedomie, ale pre autentickú vieru nemá žiadnu hodnotu.
Viera ako poistka? Áno, presne to to znamená. Žijem si život ako pán sebe si, ako sám uznám za vhodné, ako mi to vyhovuje. Boh je pre mňa v lepšom prípade na druhom, v horšom až na tridsiatom piatom mieste rebríčka hodnôt či priorít. No keby niečo, som veriaci. Verím, aj keď neviem presne v čo.
Viera ako poistka sa však prejavuje aj medzi nami (nielen medzi tými, ktorých niekedy máme za tých ostatných). Pokladáme sa za kresťanov, vešiame si kríže na steny, ružence do auta, medailóniky na krk. Vo sviatky dokonca zájdeme na sv. omšu a vo veľkonočnú nedeľu ráno bežíme do kostola ako prví s košíkom plným jedla. No a keď raz umrieme, určite chceme, aby nás pochoval kňaz (alebo to za nás azda vybavia príbuzní).
Až na všetky tieto výnimky je Boh v našom živote akosi neprítomný. Hoci si to navonok nepripúšťame, prakticky žijeme tak, že Boha nepotrebujeme. Stačí nám ako poistka pre každý prípad…keby niečo.
Pápež Benedikt XVI. raz napísal: „V okamihu hlbokého utrpenia, v okamihu konečnej samoty smrti nás nebude môcť chrániť žiadna poistná zmluva.“ A na inom mieste dodáva: „Ten, kto má nádej, žije inak.“
Ak je Boh pre nás iba poistkou, pre náš život to znamená asi toľko ako plutva pre orla.
Ak je však Boh našou nádejou, našou jedinou nádejou, náš život je naplnený jeho prítomnosťou v každom okamihu, v každom rozhodnutí, v každej túžbe, v každom pláne. Nie je len poistkou alebo módnym doplnkom, či „prostriedkom k birmovke“. Je centrom a náš každodenný život totálne podriaďujeme závislosti na Ňom.
Fanatizmus? Iste pre tých, ktorí to nepoznajú a nevedia, o čom píšem.
Odpovedal by som: Radšej tento „fanatizmus“ ako len poistka pre každý prípad.
Skúsme si dnes položiť otázku: V ktorých oblastiach svojho života potrebujeme zrušiť „poistné zmluvy“ a naplniť sa Nádejou?
