Teší ma jej nadprirodzená pomoc, no fascinuje ma aj jej príklad.
Priznám sa,
že nemám v sebe celkom „vyjasnený“ vzťah k Panne Márii. Priala by som si mať k nej takú úctu ako moja babička, ale nebudem klamať – tam ešte určite nie som. A to napriek tomu, že som už mnohokrát zažila silu ruženca a pútnických miest presiaknutých jej prítomnosťou, pokojom.
Ostáva
pre mňa skrytou. Tou, ktorá na seba nepúta žiadnu pozornosť. Vedie však k Tomu, ktorého má v srdci – k Ježišovi. A tak asi nie je nič, čo by sme nedostali práve cez ňu.
Odhodlávam sa.
Už sa „nebojím“ pri Anjel Pána. Keď napoludnie bijú zvony a ja sa rozhodujem, či pustiť prácu hneď alebo či dokončím vetu, veď je to „len“ modlitba, povedzme si na rovinu, nie som vždy „v tom“. Nedokážem sa v zlomku sekundy zastaviť a preniesť o stovky rokov skôr, aby som si uctila, čo sa vtedy raz dávno odohralo. Aby som sa na dve minúty postavila pred svoje balkónové dvere a dívala sa v modlitbe na kostolnú vežu.
Nedokážem,
nechcem to len tak mŕtvo odriecť z povinnosti. Aj tie 2 minúty vedia byť pre mňa bojom, keď mám pocit, že to nerobím správne, pretože sa modlia iba moje pery a moje srdce nie.
Ako
to teda urobiť tak, že keď sa na zvuk zvonov zastavím a zdvihnem, aby to bola skutočná modlitba a aby to bola modlitba „Anjel Pána“ so všetkým, čo k tomu patrí? Aby som to dokázala v pokoji a nie v ruchu, ktorý sa málokedy zastaví o 12:00 spolu so mnou…
A možno je to o tom nezastaviť sa. Možno stačí len úplne prijať, čo sa práve deje. Povedať iba FIAT na Jeho Slovo. Na Slovo, ktoré je na počiatku každého jeho diela.
Keď sa modlíme s Tou,
ktorá Slovo prijala úplne a najdokonalejšie, u ktorej sa to Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami, prečo neuveriť spolu s Ňou, že sa to má stať aj tu a teraz? Že Jeho Slovo chce prísť a tvoriť:
do môjho zmätku z prednášok a skrípt,
do môjho strachu, či všetko stihnem,
do mojej túžby byť teraz na kopci oproti,
do toho, čo sa deje za dverami mojej izby,
do našej rodiny, ktorá potrebuje uzdravenie,
do našej dediny, ktorá potrebuje jednotu,
do nášho kraja plného ľudí, ktorí potrebujú Ducha,
do našej krajiny, ktorá je stredom Európy a prorocky má byť jej svetlom,…
Tie chvíle, keď zazvonia zvony, práve do toho, čo robím a čím žijem, zazvoní: „nech sa stane.”
Lenka Mačugová